Typy komunikácie
1.Verbálna komunikácia:
V užšom slova zmysle môžeme verbálnu komunikáciu chápať ako súčasť interpersonálnej komunikácie, ktorá prebieha medzi komunikátorom a komunikantom v konkrétnej situácii bez použitia médií. Predpokladá fyzickú a aktívnu účasť, tak komunikátora ako komunikanta a používanie rovnakého dorozumievacieho kódu, ktorým je jazyk.
Pre verbálnu komunikáciu za fyzickej prítomnosti komunikantov je charakteristické to že komunikanti sa komplexne vnímajú a interakčne ovplyvňujú, priamo sa dorozumievajú čo znamená, že do procesu výmeny informácií medzi nich nevstupuje žiadny modifikačný prvok. Pri chápaní komunikácie v širšom pojatí podmienka priamej fyzickej účasti komunikantov nie je splnená. Ide o komunikáciu sprostredkovanú médiami. Nevýhodou tejto komunikácie je absencia priamej spätnej väzby, čo robí komunikáciu krehkou.
Rozlišujú sa dve formy verbálnej komunikácie:
- hovorová komunikácia
- písomná komunikácia
Hovorová komunikácia:
Hovorová komunikácia môže byť bezprostredná alebo sprostredkovaná, môže prebiehať medzi dvoma alebo viacerými komunikujúcimi, môže byť prísne štruktúrovaná alebo voľná.
Výraznú úlohu v nej zohrávajú faktory ako pružnosť myslenia a následne rečového vyjadrenia, kvalita zapamätávania a znovuvybavovania si informácií, sebaregulácia a regulácia reakcií, slovná zásoba, hlasový fond, farba hlasu, výška melódia hlasu, intonačné schopnosti, rytmus, tempo a plynulosť reči, artikulácia.
Pre hovorovú komunikáciu je charakteristická jednota miesta a času, čo vyžaduje od komunikantov okamžitú reakciu. Hovorovú komunikáciu dokresľujú neverbálne komunikačné zložky, ktoré môžu podporovať verbálne sprostredkovaný obsah alebo ho spochybňovať. Produktom hovorovej komunikácie je komplexný akustický signál. Tvorí ho predovšetkým zvuková zložka reči – hlas, jeho zafarbenie, sila, výška melódia ,ktorá odráža náladu a citové rozpoloženie komunikantov.
V manažérskej praxi sa najčastejšie používajú tieto typy hovorovej komunikácie: monológ, dialóg, voľná diskusia, riadená diskusia.
Písomná komunikácia
Písomná komunikácia predpokladá, že komunikujúci vie narábať s komunikačnými vzorcami, ktoré sú na každé písomné vyjadrenie určené. Písomná komunikácia na rozdiel od hovorovej neprebieha v rovnakom priestore a čase. To znamená že na jednej strane komunikanti nemôžu bezprostredne vnímať priamu reakciu na komunikovanú informáciu, na druhej strane nevyžaduje rýchlu reakciu ani od odosielateľa ani do príjemcu informácie.
Tým že písomná komunikácia prebieha v odlišnom čase a na odlišnom mieste sa minimalizuje psychologický tlak, ktorý vzniká v komunikačnej situácii pri hovorovej komunikácii. O psychickom stave, nálade, pocitoch komunikantov vypovedá formálna úprava písomného textu a jednak gramatická stránka písomného prejavu.
2. Neverbálna komunikácia
Neverbálnou komunikáciou predávame svojmu okoliu veľké množstvo informácii, často bez toho aby sme si to uvedomovali. Štatistické výskumy vypovedajú o veľkej dôležitosti neverbálnej komunikácie, prebieha ňou 55% komunikácie, zatiaľ čo verbálnou 7 % a paralingvistickou 38%.
Mimické prejavy: Výraz tváre veľmi úzko súvisí s ľudskými prežitkami. Mimické prejavy môžu vyjadrovať škálu pocitov úzkosti až po radosť.(šťastie - nešťastie, strach – obava, radosť – smútok, kľud – rozčúlenie, spokojnosť – nespokojnosť, záujem – nezáujem, prekvapenie) K základným mimickým signálom tváre patrí úsmev.
Gestické prejavy: Gestá predstavujú jednu z najstarších foriem ľudskej komunikácie, staršiu ako reč. Sú jednou s najčastejších a najprežívanejších podôb neverbálnej komunikácie.
Sú tu využívané pohyby, ktoré behom kultúrneho vývoja získali istý význam a ktoré sme sa naučili používať.
Zrakový kontakt: Komunikačný akt medzi hovoriacimi ľuďmi je doprevádzaný aj zrakovým kontaktom. Centrálnu úlohu hrajú oči ( viečka, obočie a koreň nosa ). Oči sú najdôležitejšou oblasťou tváre. Reč oči sprevádza reč slov. Doba trvania pohľadu vyjadruje mieru záujmu o hovoriaceho. Pri sledovaní reči očí by sme mali venovať pozornosť hlavne na zameranie, dĺžku, početnosť pohľadov, ďalej na uhol pootvorenia očných viečok, priemer zorníc, žmurkanie a pohyby obočia. Výskumy dokazujú, že sa častejšie a dlhšie dívame na partnerov, ktorí prejavujú záujem o to čo komunikujeme.
Haptická komunikácia: Ide o komunikáciu telesným dotykom ľudí. Pri dotýkaní dochádza k dráždeniu a stimulácii kožných zmyslov a to tlakom, teplom, rýchlosťou a dĺžkou dotyku, vibráciou. V najčastejšej podobe to je podanie ruky, haptické signály sú veľmi silné, majú veľkú informačnú hodnotu a dosť napovedajú o vnútornom stave človeka. Práve preto by mala mať haptika svoje pravidlá, ktoré vychádzajú zo spoločenských zvyklostí.
Proxemika: Slovom proxemika sa označuje náuka o uplatňovaní vzdialenosti v priebehu sociálnej komunikácie. Termín proxemika má pôvod v latinčine, kde proximus znamená blízkosť. V podstate ide o uplatnenie vplyvu vzdialenosti medzi komunikujúcimi osobami.
Posturika: Ide o súbor fyzických postojov, ktoré majú komunikačný účinok na okolie človeka. Ide o oznámenie pomocou polôh jednotlivých časti nášho tela (rukami, nohami, pohybom hlavy), ich vzájomná konfigurácia signalizuje tzv. otvorený alebo naopak uzavretý fyzický postoj. Posturologické zretele prezrádzajú na človeku rôzne stavy a majú vypovedajúcu hodnotu o jeho postojoch, názoroch a o vnútornom stave človeka.